Na ihrisku súpera sme pred pár mesiacmi/týždňami utrpeli drtivú porážku a v zásade sme mohli byť radi, že to nebolo kilo. S touto skúsenosťou sme viacmenej kalkulovali aj pred domácim zápasom.

Už pri rozvičovaní sme si všimli, že ich naj... ani sa mi nechce písať najlepšia... ale naj...impulzívnejšia hráčka na súpiske súpera chýba. A prvý impulz pre nás bol, aby sme zabudli na ten posledný debakel.

Nerobím to často, ale tentokrát som "one-to-one" určil hráčkam už na lavičke a vďaka všetkým božstvám som sa nestretol s odporom :) Výškový priemer súperiek bol o jedne lakeť väčší a už v prvej päťke bol problém nájst výškovo adekvátnu osobnú obranu.

To našťasie nevadilo, pretože so súperkami sme prvé dve polovice hrali vyrovnanú partiu... ajkeď niekedy som mal pocit, že fauly súperiek boli ako z prípravky a viacmenej úplne zbytočné. A že ich zbierali jeden za druhým.

Ako pravidelne sa u nás prejavila tzv. "troj-čtvrteční impotence" a do posledného dejstva sme vstupovali s -12 (aspoň ako si pamätám, zápis mám stálé v kufri auta... snáď to Sušer prežije :)

Boli asi 3 minúty do konca a súperky si mysleli, že je všetko v pohode a zápas v rukáve. Ale dvomi trojkami v rade (díky Lenko - dostal by som po čuni, keby som to nespomenul) sme dostali zápas do poriadného záverečneho varu.

Bohužiaľ... bolo to už neskoro a zápas sme o pár málo bodov nedali. Ale z "dostali sme zase sodu" bolo "dávajte si na nás pozor!"... a za rok to bude iné... verím, že pre nás lepšie.